• Adriana

Spisovateľské výzvy (a ako si s nimi poradiť)

Niekedy sa zdá, že problémov je príliš veľa, aby to stálo za to. V takých chvíľach sa mi osvedčilo robiť jediné (okrem toho, že si uvarím extra paprikový guláš, čo pomáha univerzálne pri všetkom) - začítam sa do svojich starších príbehov. V nich si hneď uvedomím, že vytvárať ich mi robí takú radosť, ktorá mi stojí za všetky problémy sveta.


No budem konkrétnejšia. V tomto článku sa dočítate:

  • s čím sa pri písaní musím najviac pasovať ja,

  • ako sa pokúšam to zvládnuť,

  • ako uvariť extra paprikový guláš.

NEDOSTATOK ČASU

Nie je pravda, že času je málo. Času je akurát. Len povinností (pracovných/domácich) je priveľa. Hoci sa snažím zadeliť si všetko tak, aby ostal čas aj na písanie, nie vždy to ide. Pracujem na plný úväzok a moja hlava pracuje na plný úväzok často aj po pracovnom čase. Doma hútam, čo som spravila zle, čo musím spraviť v práci zajtra, čo musím schváliť, komu musím odpísať, zavolať, poslať podklady... Keď som v tomto rozpoložení, písať nemôžem, hoci mám voľno. Radšej využijem vnútorný nepokoj na iné veci, napríklad ho pretransformujem na superschopnosť umývania riadu a naštvane drhnem, až si zničím teflónové panvice a je mi to úplne jedno! Pri agresívnom upratovaní mi napadlo už veľa akčných scén do príbehov, takže win-win. Radšej si však počkám na víkend. Najlepšie sa mi píše, keď viem, že dnes (ideálne aj zajtra) nemusím nič. Keby som však čakala len na takéto dni, potrebovala by som sa dožiť tak 300 rokov, aby som bola spokojná. Radšej doumývam panvice a ak ešte vládzem, idem si len „trošku prečítať, kde som to vlastne skončila a...“ ta dá! Píšem!


CHABÉ VYHLIADKY

Toto na písaní vyslovene neznášam. Snažím sa na to nemyslieť, ale niekde vo mne stále hlodá taký malý potkaník, a ten zákerák mi šušká, že hodiny, dni, roky, ktoré venujem písaniu, sú premrhané. Tento zlý pocit posilňujú chabé vyhliadky a tŕnistá cesta za vydaním rukopisu plná prosíkania, čakania, trhania si vlasov a prejedania sa gulášom. Sú knihy, ktoré majú autori pripravené za pár týždňov či mesiacov. Potom sú knihy, ktoré autor chystá roky. To som ja. (Ta dá.) Nespochybňujem hodnotu jednoduchších projektov. Ja len hovorím - prečo?! Prečo som sa pre živého boha rozhodla robiť trilógie, štylógie, päťológie - prečo, povedzte niekto. Novelka - to je to, čo chcem. Krásna novelka, napíšem, chytím, vydám. Ale ten potkaník, ktorého som spomínala, môj enemy spirit animal, tak ten je riadne odveci. Neznáša novelky a všetky jednoduché riešenia a je totálny sabotér.


Jeho obľúbené frázy sú:

  • „Veď čo sa budeš, veď napíš ďalší diel.“

  • „To sa nejako vydá, veď napíš, fakt.“

  • „No, čo moja? Žiadna odpoveď už osem mesiacov, čo?“

  • „Máš mail, haha, zase majú plný edičný plán, kukaj ich. Ja som ti to taaak hovoril.“

Je to sviniar. Ešte som celkom nevymyslela, ako si s ním poradiť, ale pracujem na tom. On mi chce len dobre. Vie, že také dlhé príbehy píšem najradšej, len by mi dosť pomohlo, keby predostrel aj stratégiu vydávania a predaja. Keď už vymyslím príbeh, prostredie, spoznám postavy, ťažko sa mi od toho všetkého odchádza po pár stranách. Radšej idem do hĺbky a presnorím všetky podzemné tunely - tak potkansky.


KVALITA

Toto. Rozsiahlejší problém, ako sa zdá – napísať parádny, zaujímavý, obohacujúci príbeh je vždy môj hlavný cieľ. Keďže som človek, ktorý si jeden týždeň akosi priveľmi verí, ale druhý týždeň si neverí ani za náprstok, nie je ľahké tento cieľ dosiahnuť. Všeobecne som so svojimi textami spokojná, ale stačí to? Venujem im obrovskú časť života a výsledok je „meh, no dobre, môže byť“? Neprijateľné. Keď sa tomu už venujem, musí to byť paráda. Tú parádu tu chcem po sebe aj zanechať. No keď pracujem na príbehu veľkého rozsahu, mám tendenciu ponáhľať sa, pretože viem, koľko ma toho ešte čaká, aby som ho mohla dokončiť. Po nejakom čase však vždy začínam editovať a slabšie miesta patrične tuningujem, asi ako v Pimp My Ride. Na vydanie ponúkam len rukopis, ktorému dôverujem na 110 %. O to viac som však sklamaná, keď to nevyjde - doslova.


ČITATEĽSKÝ ZÁŽITOK

Aký majú moje príbehy prínos pre mňa, to mi je jasné – absolútna sloboda v svete, ktorý si sama vytvorím. Nedá sa odolať. No aký majú prínos pre čitateľa a prečo by sa mu mali páčiť tak ako mne, keď sme rôzne osoby, tak to len hádam. No vždy sa do rukopisu snažím dať to najlepšie z najlepšieho - akciu, postavy, ktoré milujete aj neznášate, humor, napätie, dokonca aj zopár zaujímavých myšlienok (to pozor, bez nich to nejde).

Názor druhých je pre mňa veľká výzva. Predsa len som citlivá potkaníčka (inak by som ani nemohla toľko písať). Keď dostanem negatívny ohlas, poviem si – veď dobre, nie každého chytá jazdiť na démonickom drakojašterovi. ALE MŇA ÁNO! WUAAAAAA!


Toto sú moje najväčšie výzvy. No bez ťažkostí by sme si nevedeli vychutnať ani to pekné - a to platí aj pri krásnych spisovateľských dobrodružstvách.