• Adriana

Bonusový príbeh (Hierarchia svetla) - Iný svet

Pozor! Nepokračujte, ak ste ešte neprečítali celú Hierarchiu svetla a nechcete si ju pokaziť. V tomto krátkom príbehu sa dozviete viac o jednej z najzáhadnejších postáv celej série - Viktorovi de Vosovi ;)





Bola noc. Ešte horšie – mrzlo. Viktorove topánky boli premočené od ľadovej brečky. Chodidlá mal celkom skrehnuté a prsty ho začínali štípať. Kŕčovito si objímal roztrasené ramená a potkýnal sa po lesnej cestičke vedúcej prudko nadol – k mestu.


Matka ho vyhodila uprostred hory. Uprostred. Hory.


Radšej si o nej už nemyslel nič – ani dobré, ani zlé. Keby jej však na ňom záležalo, nezariadila by, aby na niektorej vetve visel kabát? Nenaznačila by mu, aby si dal namiesto letných pláteniek hrubé čižmy?


Nie, jeho matka určite nie. Šmariť ho do neznáma bez slovka vysvetlenia – to sa na ňu hodilo viac.

Najhoršie nebolo to, že sa zrazu ocitol na inom mieste ani že ním zmietal hnev. Viac ho trápil strach. Hrýzol mu do tela ešte silnejšie ako mráz.


Tušil, kam ho vedie lesná cesta. Do Innsbrucku.


Nevedel si to však nijako overiť: nemohol totiž roztiahnuť svoje vedomie. Necítil mysle živých bytostí okolo seba, zem pod sebou vnímal iba nohami a vetvám sa musel uhýbať v poslednej chvíli. Bol ako slepý a hluchý. A úplne premrznutý.


Jeho runa bola preč.


Dôverne známa melódia, ktorú mohol počuť iba on a ktorá mu od narodenia radila, utíchla a nevracala sa. Dúfal, že o ozvenu hlasu svojho skutočného Otca prišiel iba dočasne. Aj za to mohla matka. Možno sa ho snažila ochrániť, ale neváhala ho preto vystaviť trápeniu.


„M... M... Merihem?“ Zuby mu drkotali. Zdalo sa mu, že matka ho neposlala samého a že akási ľadová myseľ prefrnkla cez sféry vedľa tej jeho, lenže potom už nedokázal vnímať nič. Bol na ceste aspoň hodinu. Nikto sa mu neprihovoril. Nikto neodpovedal.


Potácal sa ďalej. Prešiel okolo prvých temných chalúp na okraji mesta. Pod nohami sa mu objavila asfaltka s poodhŕňaným snehom. Pokračoval ňou, pokračoval prvými ulicami, a keď obloha začala blednúť, pokračoval námestím – posledným úsekom svojej strastiplnej prechádzky.


Prekonal zopár schodov a pred zamknutým vchodom do Ústredia sa zviezol na zem.


Konečne sedel. Zima sa mu už tak zažrala do tela, že ju ani necítil. Bol len malátny. Ubolený. Smädný.

„Hej,“ ozvalo sa nad ním. „Tu byť nesmieš.“


Viktora schmatla za plecia akási gorila. Vytiahla ho na nohy. Viktor zavzdychal.


„Odpáľ,“ poradil mu strážca zastrašujúco. Posotil Viktora späť k námestiu.


„Počkajte...“ zachripel chlapec, keď nadobudol rovnováhu. Nohy ho však držali len tak-tak. „Musím hovoriť s vodcom. Už ním nie je Selm, však?“


„Netuším, koho zháňaš, jasné? Vypadni, lebo zavolám políciu.“ Myslel to vážne. Najatý strážca nemusel o spoločenstve vedieť nič. O Selmovi či Riisovi možno nikdy ani nepočul.


Viktor nemal na výber. Nemal síl dobíjať sa do Ústredia a dožadovať sa stretnutia s démonológmi, ktorých ani nepoznal. Bol len tulák. Nemal ako dokázať, že je označený ani to, kto je jeho rodina.


Strážca nebol spokojný s tým, že sa Viktor zviezol na neďalekú lavičku. Predsa len privolal políciu a chlapca po krátkej prehliadke hneď naložili do blikajúceho auta. Neskončil v záchytnej cele, ale v nemocnici. Úzku tvár nevraživej, ale nápomocnej policajtky vystriedala tvár lekára slúžiaceho na pohotovosti. Viktor skončil na lôžku pozakrývaný dekami a obmotaný izotermickou fóliou. Lekárov by runa asi prekvapila. Jeho matka možno bola chladná, ale myslela na všetko. Všetko, čo by ho mohlo ohroziť.


Policajtka za ním prišla zas. Strohými otázkami, ktorými sa pokúšala dostať k podstate, akoby nemala času nazvyš a Viktor ju len zdržiaval od niečoho dôležitejšieho, mu pripomínala jeho matku. Žeby predsa? Žmúril do policajtkiných sivých očí a pokúšal sa odhadnúť, či sa za nimi v skutočnosti neskrýva neľudská ľadová myseľ.


„Ako sa voláš?“ pýtala sa ho žena. „Kde máš doklady? Prečo si skončil vonku, prepadli ťa?“


Nie, necítil nič. Bola cudzia.


„Ro-zu-mieš po ne-mec-ky?“


„Rozumiem. Neviem si spomenúť,“ odvetil chabo. Zdalo sa mu to ako najlepšie riešenie.


„Nevieš si spomenúť, čo sa ti stalo?“


Prikývol.


„Ale na svoje meno si spomínaš, nie?“


Tentoraz hlavou pokrútil.


Policajtka si ho podozrievavo premeriavala, ale potom sa vrátila k lekárovi. Overovala si, či by Viktor skutočne mohol mať amnéziu. Muž váhavo prikyvoval, šok ani stratu pamäti nevylučoval.


„Ja si pamätám...“ predstieral náhle Viktor. „Spomínam si na meno. Liam Riis.“


Policajtka si meno zapísala a odišla. Keď sa naň začne pýtať, démonológovia spozornejú a azda si po Viktora prídu sami.


Prišli. Akýsi chlapík zastal za dverami. Cez sklenenú výplň nakúkal na chodbu, na ktorej na Viktora azda aj zabudli. Nechali ho tam odpočívať, kým polícia nerozhodne, čo s ním. Nikto sa však s jeho prípadom neponáhľal a nikto sa neponáhľal ani doniesť mu aspoň bagetu.


Muž sa odhodlal a vošiel. Bol vysoký, mohol mať asi tridsaťpäť a pôsobil obozretne. Podišiel až k Viktorovi, stále pozakrývanom dekami.


„Ty si sa pýtal na Liama Riisa?“ spýtal sa chlapík priamo. Mal na sebe tmavomodrú uniformu a medzi prstami si otáčal čiapku podobnú policajtskej.


„Áno,“ povedal Viktor. Posadil sa na lôžku a zadržal dych, keď ho pri tom pichlo v boku a do opuchnutých nôh mu vystrelila nová bolesť. „Vy ste kto?“


„Volám sa René Meyer. Pracujem pre pána Riisa.“


„Aha. No tak mu, prosím, oznámte, že s ním potrebujem hovoriť.“


René venoval Viktorovi posmešný úsmev. „Takto to nefunguje.“


„Chápem. Mohol by som mu teda nechať odkaz? Nech uváži sám, či sa so mnou stretne.“


Muž akoby ho ani nepočul. „Čo si zač? Ušiel si niektorej skupine spod Ústredia?“


„Nie som obeť,“ odvetil Viktor stroho.


René prikývol, ujasnili si, že sú obaja zasvätení.


„A odkiaľ ste ušli vy? Vyzeráte ako pilot z filmu.“


„Som iba šofér,“ odvetil René. Na chlapca sa neusmial. Čiapku si stiahol za chrbát. „No,“ pokračoval, „obšmietať sa okolo Ústredia nie je práve múdry čin. Chopí sa ťa bezpečnostná služba a kým neprídeme na to, kde máš rodičov...“


„Matka ma poslala sem. Myslela si, že tu budem v bezpečí. Pozná sa s pánom Riisom.“


„Tak sa predsa len niekam dostávame,“ Reného napätý výraz sa trochu uvoľnil. „Ako sa volá tvoja matka?“


Viktor zaváhal.


„Tak teda?“


„Volá sa...“


„Vidím, že narýchlo asi nič nevymyslíš. Povedz mi radšej pravdu.“


„Neviem, prečo by som to mal hovoriť šoférovi. Je to delikátna vec. Poviem to vodcovi.“


„Delikátna vec... Keď sa ti do hlavy pozrie démon vo Výskumnom centre, to už delikátne nebude. Nechceš si to rozmyslieť?“


Viktor zvraštil čelo. Povedať pravdu poskokovi bolo zbytočné. Mohol by to urobiť, ale tak či tak by skončil na vypočúvaní. Radšej teda mlčal.


„Ako chceš. Pôjdeš so mnou. Vonku čakajú...“


„To je skutočná zbraň?“ spýtal sa odrazu Viktor.


René sa zamračil a siahol si na kríže. Pod sakom bolo puzdro neviditeľné. „Ako o nej vieš?“


„Mám démonologický cit. Myslím, že vaše priezvisko nie je Mayer, ale René by ste byť mohli. Tak čo, uhádol som?“


René vytiahol spoza opaska malú pištoľ a ukázal mu ju.


„Načo vám je?“ žasol Viki.


„Divil by si sa, chlapče.“


„Už ste niekoho zastrelili?“


René si zastrčil zbraň späť. „Nie, ale raz som si skoro odstrelil zadok, keď som zabudol, že ju mám. Tak čo, povieš mi, ako sa volá tvoja matka? Je to démonologička v utajení?“


„Povedzme. Preto vám jej meno povedať nemôžem.“


„Môžeš mi povedať všetko, čo by si povedal aj pánu Riisovi. Snaží sa k nemu dostať množstvo ľudí. Má armádu na to, aby sa im v tom zabránilo. Môžem ti pomôcť, ak je to naozaj dôležité.“


Na Viktora dopadla ťažoba. Nevedel, či je to dôležité. Odrazu si ani nevedel predstaviť, čo by svojmu dedovi povedal. Nepoznali sa. Vikimu napadlo zamieriť za ním iba preto, že sa nemal kam podieť a bola mu zima. Vo svete, v ktorom sa ocitol, nemal nikoho. Ešte neexistoval.


„Volám sa Viktor de Vos,“ povedal napokon, skleslo. „Hovorí vám to niečo?“


„De Vos?“


„Zase vytiahnete tú pištoľ?“


„Ty patríš do rodiny de Vosovcov? K Giulianovi de Vosovi?“


„Je to fakt zamotané, ale hej. Ak poviete vodcovi moje meno, bude ho poznať. No na mieste odpadne.“


„Tak skoro sa ho nedozvie,“ odvetil René. Pán Riis tu nie je a býva preč aj na dlhšie. Keď sa vráti, dám mu o tebe vedieť, sľubujem.“


Viktor len pohodil plecami.


„Predpokladám, že máš kam ísť.“


„Asi to predpokladáte pre to, ako sa volám. Konštatujem, že moje meno mi od narodenia spôsobilo akurát plnú riť problémov.“


„Potrebuješ teda pomoc?“


„Nikoho tu nepoznám,“ priznal Viktor, „a domov sa teraz vrátiť nemôžem.“


„Dobre. Zajtra ťa vezmem do Ústredia, aby ťa zaregistrovali a pridelili ti ubytovanie. Ostaneš v Innsbrucku, kým sa vodca nevráti.“


Viktor Renému vďačne kývol. Na viac sa nezmohol.


...


Reného slová sa potvrdili. Liam sa nevracal. Z týždňov, počas ktorých sa Viki bezcieľne potuloval po meste či po horách a pokúšal sa privolať Merihema, sa stali mesiace. Sneh sa roztopil a pravidelní zimní návštevníci, ktorí prichádzali do Innsbrucku na lyžovačku, zmizli z mesta. Démonológovia si mohli vydýchnuť. V preplnenom meste si museli dávať väčší pozor.


Na život bez runy si Viki nezvykol ani po toľkom čase. Od matky nedostal žiadny odkaz. Žiadnu správu, kedy ho vezme späť a či to vôbec urobí. Bol úplne sám. Útechu nachádzal len v kostole. Aj tam si však od Otca pripadal príliš vzdialený. Nepočul ho.


Vychádzal z katedrály a do očí mu prudko zasvietili lúče silného letného slniečka, keď ho ktosi oslovil.


„Ahoj, mám ťa vziať do Ústredia.“


Viki žmúril na muža. Slnko sa odrážalo od čiernej kapoty jeho auta a skoro chlapcovi vypálilo oči. „To si ty, René? V tých slnečných okuliaroch vyzeráš ako tajný agent.“


René si posunul okuliare na hlavu. „Šoféra robím iba preto, lebo sa občas prihodí aj niečo akčné. Nasadni.“


S Viktorom sa chcel stretnúť tajomník. Bol to menší tichý chlap, ale Vikimu nahnal hrôzu hneď, keď za ním spolu s Reném vošli do kancelárie. Tajomník podľa všetkého sedel za stolom vodcu. Okolo tváre sa mu mihali záblesky svetla, ktoré na prchavé okamihy odhaľovali Vikimu pravdu. Sčerneté mäso, zhnité zuby, oči plné krvi. Tvár mŕtvoly.


V okamihu to však bolo preč.


„Vitaj, Viktor. Poď. Máš sa už lepšie?“


Nebolo pochýb, že René ho priebežne informoval o Viktorovej depresii.


„Kto ste?“ spýtal sa chlapec opatrne. Ostal stáť blízko pri dverách.


„Volám sa Hans, zastupujem...“


„Aká ste bytosť?“


„Bytosť?“ zopakoval muž a pobavene sa usmial na Reného. „Predsa človek, chlapče.“


Viki nepovedal nič.


„Ide skôr o to,“ tajomník si odkašľal cez úsmev, „kto si ty. René, môžeš nás nechať.“


Šofér so schopnosťami tajného agenta ticho prikývol hlavou na znak porozumenia i na pozdrav a vyšiel na chodbu.


Len čo sa za ním zatvorili dvere, tajomník pokračoval: „Viem, čo sa o tebe kedysi zapísalo. Nebudem tvoje meno vyslovovať celé, ale poznám ho lepšie, ako si myslíš. Kedysi som strávil veľa času lúštením jeho záhady.“ Podoprel si bradu a chvíľu mlčal. „Teraz si tu.“


„Som tu už skoro pol roka,“ povedal Viki s výčitkou v hlase.


„Iste. Vieš, všetkým som zakázal približovať sa k tebe. Kvôli bezpečnosti. Neviem, odkiaľ si prišiel, a nemôžem si byť istý, či by si mi povedal pravdu, ak by stretnutie s tebou nebolo bezpečné. Ak by si mal za pätami bytosti z hierarchií alebo ak by si sem prišiel čosi vykonať, myslím, že za ten čas by sa už niečo stalo.“


„Prepáčte, ale ak o tom budem s niekým hovoriť, tak iba s Liamom Riisom.“


„Ako inak.“ Spustil ruku a zabubnoval prstami po stole. „Počul si o tom, čo sa stalo v Prahe?“


„Nie.“


„Démon tam zaútočil na Radanu Vranickú. Vieš, kto to je?“


Vikimu zovrelo žalúdok. Jeho matka. Nedokázal ani odpovedať.


Tajomník skúmal chlapcov výraz, akoby znova lúštil hádanky sfér. „Je to dcéra Liama Riisa. Mieri sem. Uvažujeme, že by sme po niekoľkých rokoch opäť prijali študentov na zácvik démonológov a po tomto incidente je takmer isté, že tak urobíme, a prijmeme ju do spoločenstva. Keďže tu budeme školiť deti, isto chápeš, že nebudeš môcť len tak zostať. Nepoznáme tvoje zámery ani schopnosti. Nemôžeme riskovať, že...“


„Chcem nastúpiť na zácvik,“ vyhŕkol Viki.


Tajomníka zaskočil.


„Ty?“


„Áno. Máte pravdu, že som prišiel odinakiaľ. Doma som mal mnoho schopností, ale tu som o všetky prišiel. Chcem sa učiť.“


Muž takmer nebadane krútil hlavou. „V žiadnom prípade. Musíš odísť.“


„Nemôžem odísť, kým si nepohovorím s vodcom,“ namietol Viki. „Neviem, ako odísť domov. Chcel by som to vedieť.“


„Dobre, dobre.“ Muž podráždene pohodil rukou. „Tak si teda pohovoríte. Prečo by mal dnes niekto počúvať mňa?“


Viki mlčal, kým sa muž rozčuľoval. Vonkoncom z neho nemal dobrý pocit. Runa by mu prezradila hneď, kto to pred ním vlastne sedí. Bez nej mohol iba tápať.


„Zatiaľ tu teda zostaneš. No varujem ťa, k Radane Vranickej sa nepribližuj.“


Viktor sa ponáhľal preč. Nemal v úmysle porušiť tajomníkov zákaz. Muž mu ešte zdôraznil, aby sa držal svojej tajnej identity, pod ktorou ho zaregistrovala recepčná. Ani na tom Vikimu nezáležalo. V novom svete by sa cítil rovnako cudzí aj so svojím vlastným menom.


Skôr, ako so svojou matkou či s vodcom, sa stretol s Mátém Révaiom. O udalostiach v Budapešti sa dopočul už aj Viki. Vedel, že sa udejú. Občas myslel na to, že by sa pokúsil tú udalosť zmeniť, lenže len čo mu to napadlo, pocítil ľadový varovný stisk. Nevedel, ktorý démon sa ho pokúšal zastrašiť, ale nemal ani chuť zistiť to. Bez schopností a bez svojej runy, sa v Innsbrucku cítil celkom bezbranný. Cítil sa ako človek.


Na Mátého Révaia bol Viki zvedavý vždy. Vedel, že matka Mátému dlho pomáhala a že dieťa s ním mala z lásky. Možno preto Vikiho otec o Mátém rozprával iba nerád. Po Giulianovi de Vosovi sa Viktorovi neušlo len priezvisko, ale aj presvedčenie, že dosiahne všetko, čo si zaumieni. To, že prechodom do iného sveta prišiel oňho, o jeho jednoznačné rady a skalopevnú vieru, že vyriešiť sa dá hocijaký problém, Vikiho mrzelo ešte viac ako matkino hrubé zaobchádzanie. Dostal však zvláštnu príležitosť. Spoznať Mátého tak, akoby mu o ňom nikto nikdy neporozprával.


„Henry Wells? Máté zháňa niekoho aj z britského zastúpenia?“ pýtal sa podozrievavo Dante Romero, keď sa Viki objavil na Mátého stretnutí pre vykázaných démonológov. Jeho sestra Dia si Vikiho prezerala tiež.


Ledva ich vnímal. Pomedzi ich plecia uvidel svojho otca. Celkom mladého.


V tom istom momente si uvedomil, že nemôže ísť ďalej a stretnúť sa s ním. Viki sa naňho príliš podobal a bol príliš rozrušený. Máté by cítil, že sa deje niečo vážne, a prekukol by ho. Hlavne ak mal runu, ktorá by mu našepkala.


Ušiel. Romerovci o jeho divnej reakcii museli Mátému povedať, pretože Vikiho vyhľadal sám. Zatĺkanie a prefarbené vlasy pomohli. Odchytil si ho, presne ako to robieval aj René, pri nedeľnej omši v katedrále.


„Ďakujem ti, Henry. Wellsovci a Révaiovci si pomáhali pred rokmi. Dnes si musíme pomáhať my,“ zašepkal usadený vedľa Vikiho na drevenej lavici, keď v ňom spoznal aspoň priateľa, keď nie syna. „Počul som o tvojej matke. Vraj si podmanila celé stádo mandrogov.“


„Keby len to.“


„Máte ešte nejakých? Alebo niečo, čo by mi mohlo v mojej úlohe pomôcť?“


Išiel rovno na vec. Viki sa mu nečudoval. Nečudoval by sa, ani keby ho démonológovia odkrágľovali rovno v kostole. Jeho slová mali zvláštnu, hrozivú moc. Nútili každého, kto ich začul, súhlasiť. Viac než to. Pomôcť označenému bolo neodolateľné.


Viki netušil, či kedysi mával rovnaký vplyv. Cítil sa ako duch blúdiaci na hranici dvoch svetov. Iba pozostatok toho, čo býval kedysi, plný spomienok a zármutku.


„S rodičmi sa nestýkam, odkedy som tu,“ povedal mu Viki. „Ale chcem ti pomôcť. Chcem sa pridať na zácvik. Cit mám silný.“


„Ďakujem ti, Henry. V týchto časoch je pre mňa nenahraditeľný každý priateľ. Máš aj...“ Máté sa k nemu priklonil bližšie. Viki mal strhanú, bledú tvár svojho skutočného otca iba kúsoček od svojej. „Máš nejakú nepriznanú zmluvu, ktorá by stála za zmienku?“


Viki pokrútil hlavou. „Matka ma od všetkého držala bokom. Mal som zopár priateľov. No všetko je preč.“


„Priateľov?“ spozornel Máté. „Medzi démonmi?“


„Nie, nie,“ snažil sa rýchlo zahovoriť chlapec. „Vieš, akí sú.“


„Mne nemusíš klamať, Henry,“ povedal mu Máté takým upokojujúcim tónom, že sa Viki skoro neovládol a vyklopil mu celú pravdu.


„Dobre teda. Mali sme priateľov. Je to možné. Vasili Voronin hovoril celý čas pravdu. Démoni sú nevyspytateľní aj v tomto, zdá sa.“


Máté prikývol. „Voroninovi mnohí verili, kým ešte žil v Innsbrucku. Aj môj otec. Videl, ako sa Voronin k tomu démonovi správa, ako mu dôveruje. Cítil ich puto. Úžasné, však?“


Viki dostal koncom leta od tajomníka odkaz, že môže nastúpiť na zácvik. S vodcom sa stále nestretol. Stretol sa však so svojou matkou. Rovnako ako Máté, bola príliš mladá na to, aby spoznala vlastného syna. Jej schopnosti spali. Celkom ako tie Viktorove.


„Ďakujeme, že ste prišli. Ďakujeme. Teraz sa dary neprijímajú. S dovolením.“ Viki opakoval dookola tie isté slová a snažil sa byť dôrazný. Pretláčal sa spolu s Mátém k Ústrediu na prvé stretnutie s profesormi. Hlúčiky ľudí spriaznené so spoločenstvom, ktoré sa dozvedeli o novom označenom, im ledva dovolili prejsť k budove. Máté sa ledva držal na nohách a hluk a tlačenica ho dezorientovali. Viki sa obával, že zamdlie, a tak odháňal ľudí ešte ráznejšie.


Vtedy uvidel svoju matku.


Hlas sa mu zasekol v krku. Mladá žena v blúzke, sukni a trblietavých sandálikoch sledovala melu pred Ústredím. Akási vychudnutá ženská, ktorá pri plných tvaroch Vikiho matky vyzerala skôr ako malý zlostný chlapec, ju schmatla za rameno a viedla ju okolo davu. Sprevádzal ich ďalší démonológ, ktorý sa s obavami obzeral za Mátém.


Vikimu sa podarilo dostať sa do Ústredia. Nových študentov sa hneď chopila recepčná. Odprevadila ich do zasadacej miestnosti. Viki z matky nespustil oči. Kým kráčali halou a vnútornými chodbami Ústredia, ani naňho nepozrela. Nevnímala ho. Sledovala jedine Mátého.


Nemohol uveriť, že je to ona. Vyzerala ako matka, voňala ako matka, hlas mala ako matka, ale predsa bola celkom iná. Hýbala sa zvláštne. Neisto sa obzerala po miestnosti, nevzďaľovala sa od svojej sprievodkyne ani na krok a neustále si stískala prsty, až ich mala biele. Viki nemohol prestať zízať. Z jeho matky bolo ľudské dievča.


Neodolal a podišiel k nej bližšie. Konečne sa naňho pozrela. Viktorova nádej, že ho nejakým zázrakom spozná, okamžite vyhasla. Každú chvíľu odskakovala pohľadom zaňho, na Mátého.


„Radana, toto je Henry Wells,“ začul Viki jej sprievodcu. „Pochádza z veľmi starej démonologicej rodiny v Británii. Henry, toto je Radana Vranická. Je...“


Viki sa s ním nikdy nestretol, no očividne si všetkých spolužiakov svojej zverenkyne preveril. Nie však dostatočne. Pravde by zrejme ani nedokázal porozumieť. Démonológ sa škrabkal po čele. Nevedel, ako pokračovať.


„Premožiteľka démonov?“ spýtal sa Viki. Ani jemu nenapadlo nič lepšie. Na matku to však sedelo dokonale. Usmieval sa na ňu automaticky. Nemohol to ovládať. Napriek všetkému, čo sa v ňom búrilo, matkina zvláštna začudovaná tvárička ho fascinovala. Po dlhých ponurých mesiacoch v Innsbrucku pocítil šťastie.


„Rád vás spoznávam, slečna Vranická. Celé leto o vás počúvam hotové legendy.“


Matka k nemu natiahla vystretú dlaň ako k cudziemu. Neisto jej ju stisol.


„Ahoj, Henry. Len Radana, prosím ťa. Odteraz sme spolužiaci, nie?“


Matka bola krutá ako vždy. Jej slová mu opäť bolestne pripomenuli, že je na svete celkom sám. Ovládol svoj náhly zármutok, usmieval sa na ňu ďalej. Prikývol. Pozrel na Mátého, aby sa uistil, že jeho rodičia naňho naozaj nič nehrajú a netušia, čo sa okolo nich deje. Máté pokrčil plecami, akoby rozlúštil Vikiho nevyslovenú otázku. Lenže odpovedal mu na niečo iné. Naozaj nič netušil.


Viki sa rozhodol hrať svoju rolu. Identita, ktorú mu vytvorili, bola presvedčivá. Nacvičil si zopár viet, ktorými by odpovedal, keby sa ho niekto pýtal na jeho rodinu. Povedal ich vlastnej matke. Prekvapene ho počúvala a zhltla mu to aj s navijakom. Bolo to smutné. Cítil, že sa od nej vzďaľuje ešte viac.


Matka chcela s Mátém hovoriť na chodbe. Viki sledoval, ako odchádzajú. Mal pred sebou úplný začiatok. Svoj začiatok. Nemohol zasiahnuť. Neodvážil sa.


Obaja sa vrátili až spolu s učiteľmi. Vikiho opäť pochytila melancholická nálada. Vytrhol ho z nej až profesorov hlas, rozdeľujúci študentom ich tútorov. Viki žiadneho nedostal, a tak sa na to spýtal.


„Vy sa budete zaúčať priamo u vodcu,“ povedal mu profesor a prezrel si ho nepríjemným pohľadom, z ktorého Viktorovi až zovrelo žalúdok. Zazdalo sa mu, že v profesorových očiach sa zablýskala červeň. Vikimu hneď napadlo, či niektorý démon z hierarchií nestriehne na jeho vzburu, pripravený zastaviť ho, ak by sa rozhodol nepokračovať v matkinom pláne.


„Zajtra na svitaní ho máte vyhľadať tu v Ústredí,“ dodal profesor.


Viki takmer neveril tomu, čo počul. Po toľkom čase. Predstava, že pred niekým vysloví pravdu a že sa s ním bude môcť pozhovárať o všetkom, čo sa mu stalo, ho rozrušila.


Nemohol spať.


Ráno sa blížilo trýznivo pomaly. Vonku bol už dve hodiny pred svitaním a túlal sa po ľudoprázdnom tmavom meste. Bolo plné spomienok, ktoré v ňom v skutočnosti nikdy nezažil. Zažil ich v inom Innsbrucku. Doma.


Dostal sa k jednej zo svojich pravidelných zastávok počas prechádzky – k loveckej reštaurácii Hofbauerovcov, fungujúcu už niekoľko generácií. Otec mal ich špeciality z diviny nekonečne rád a Viktora, Marka a Ariho do nej brával, odkedy boli celkom malí. De Vosovci v Innsbrucku trávili každú zimu a Hofbauerovci ich vítali s otvorenou náručou. Otec u nich nechával obrovské sumy peňazí a ako chlapci rástli, jeleniny a pečeného diviačieho mäska sa do nich zmestilo stále viac. Bola to ich chlapská vec. Po tom, ako sa Ari s otcom pohádal a Marko ochorel, otec a Viki sa u Hofbauerovcov viackrát zastavili sami. Bolo to ponuré. Voľakedajšia pevná zostava sa pomaly, nenávratne rozpadala, ale otec príliš nesmútil. „Všetko sa mení, Viki. Celý život. Zažili sme veľa pekného. Teraz nás čaká zase niečo iné. Na inom mieste a možno s vašimi deťmi. Ani ja som si kedysi nevedel predstaviť vás.“ Viki mal pred očami, ako sa naňho otec vtedy žartovne usmial. „Vie už tá tvoja tajná obdivovateľka, že si naspäť v Innsbrucku?“


„Kiežby ma obdivovala,“ povedal mu vtedy Viki. „Zatiaľ obdivujem iba ja ju.“


Nestihol sa rozlúčiť s nikým. Ani nevedel, či ho matka bude môcť vrátiť na tú istú časovú koordinátu, z ktorej ho vytrhla. Možno doma všetko plynulo ďalej a všetci naňho pomaly zabúdali. Alebo Archanjel dosiahol, čo plánoval, a žiadny domov viac neexistoval.


Viki prechádzal okolo víťazného oblúka, keď priamo pod ním uvidel na ceste akési menšie zviera. Postavilo sa. Viki ihneď rozoznal čiernu mačku. Už len to mu chýbalo – ešte viac nešťastia, ako už mal.

Radšej vykročil inokadiaľ, no, ako na potvoru, mačka sa pustila rovno za ním.


„Heš!“ zasipel na ňu Viki. „Neotravuj! Mám na teba zaštekať?“


„Tým by si asi veľa nedosiahol,“ ozvalo sa spoza Viktora. „Poznám toho kocúra. Ver mi, je trochu čudný. Len tak sa niečoho nezľakne.“


Viki sa zvrtol. Kráčal k nemu muž s tmavou briadkou a váhavým výrazom. Zastal.


„Viktor? Si to ty, chlapče?“


Hlas Liama Riisa bol clivý, rozochvetý emóciou, ktorú Viki nedokázal rozoznať. Keď však konečne počul svoje meno, čosi, čo mu zvieralo srdce celé mesiace, sa uvoľnilo. Zažmurkal. Oči mu rýchlo vlhli.


„Áno,“ odvetil trochu chripľavo. „Vy ste asi...“


Muž bol hneď pri ňom a zovrel ho v tuhom objatí. Spravil to celkom bez zaváhania.

„Odpusť, že som tu nebol. Poď. Zistíme, čo môžeme urobiť.