• Adriana

Bola som v Innsbrucku (Žiadneho démonológa som nevidela, ale oni asi videli mňa)


(Na tomto úžasnom výlete som bola rok pred vypuknutím pandémie.)


Nemohla som predsa stále len google mapsovať. Vlakom sa do Innsbrucku dostanete pohodlne z Bratislavy, aj keď ja som zvolila cestu maďarskou stranou cez Győr. Z Komárna stačí prejsť cez hranice do Komáromu, tam sadnúť na vlak a veselo sa viezť.

Spoločnosť mi robila moja nemecky hovoriaca maminka. Dievčenský záťah na štrúdle, ako by sa dal tento výlet výstižne nazvať, sa veľmi podaril. Len bol prikrátky, ako to už býva.


Cesta bola dlhá, asi 6 hodín, no vlak bol fajnový. Nerobilo mi žiadny problém prvé 4 hodinky čítať a zvyšné dve zízať von na hory a dedinky. Vystúpili sme a hneď sme zamierili k nášmu ubytovaniu, malému penziónu Tautermann. Už prvé kroky po Innsbrucku pre mňa boli zážitok, a to som kráčala len po vlakovej stanici. Odvšadiaľ sa na mňa valili hory, čo pre dievča z krásnych južanských nížin nie je len tak. Hneď som sa obzerala, či neuvidím Radanu zbalenú na cestu do Prahy. Alebo možno nejakého nenápadného démonológa, ktorý sa tvári akože nič! Ale ja viem.


Ubytovali sme sa a nevybalené, neoddýchnuté, všetko jedno, sme vyrazili von! Stačilo zísť uličkou a boli sme na moste, z ktorého krásne vidieť povestný rad farebných domov, čo na vás vyskočí z každého obrázka, keď si do googlu hodíte „Innsbruck“. Prezieravo sme si zakúpili čosi, čo sa volá Innsbruck Card. Potom sme sa už cítili ako totálni VIP. S touto turistickou kartičkou platnou dva dni sme sa hneď vybrali na lanovku. Tá vás nevyvezie rovno nahor, ale jej trasa je rozdelená na viac zastávok. Na prvej je vybudovaný pekný areál so stánkami, reštikami a navštíviť môžete aj alpskú zoo, ktorú sme my s našou VIP kartou teda navštívili. Vlky, medvede a vydry sa pred nami trochu hanbili a kamzíky nás mali na háku, ale zvieratká sú zvieratká - všetky sú rozkošné nejako inak.


Pokračovali sme vyššie. Reštika na skalách bola pre nás jasná voľba, ibaže sme pri našich speckknödel v dobrom vývare museli čeliť útoku hladných drozdo-vrán. Skákali nám po stole a, pochopiteľne, pýtali si speckknödel. Dali sme im veľkú figu, lebo boli drzé.


Šli sme vyššie, celkom na vrchol a na poslednú zastávku. Aj keď dolu v meste mohlo byť takých pekných 16 stupňov, hore fúkalo, snežilo a bolo to viac-menej hrozné. No krásne. Rýchlo sme zmrznutými rukami pofotili, čo sa dalo a hybaj preč.


Najviac sme si vychutnali staré mesto. Námestia krásne, ľudí všade záplava. Obchodíky so šunkami a klobáskami a tiež štrúdľové stánky vôbec neboli na zahodenie.


Celý čas sme sa snažili byť nenápadné, aby nás nevymákli démonológovia. Predsa len som v knihe odtajnila celú ich organizáciu a popísala ich ilegálne podnikanie.


Našťastie sme sa domov vrátili úplne v poriadku. Len trochu smutné, že výlet sa končí a štrúdle budú opäť mimo náš dosah. Višňovo-tvarohové, jablkovo-orechové, makovo-slivkové...

Kurník, chcem ísť naspäť.


Týmto výletom bol inšpirovaný najmä záver druhej časti trilógie - Hierarchia svetla.